Eschatológia, ako náboženský fenomén, čiže tematizácia finality ľudského života, tzv. posledných vecí človeka,pozorovateľných z pozície priebežného života, ako aj reflektovateľných z transcendentálneho hľadiska.
Zbásnená eschatológia v poézii 17. až 18. storočia,o ktorej sa hovorí v tejto monografii, má ohnisko projekcie v okruhu barokovej literatúry písanej predpisovnou formou slovenského jazyka (v škále od slovakizovanej češtiny k bohemizovanej slovenčine), čiže prirodzene, nosná konštrukcia tejto práce sa odvíja na rovine témy. Eschatológia ako náuka o posledných veciach je jav chronologický , ale aj kairologický. V podstate ide o reflexiu cieľa ľudského života, ináč povedané, aj zmyslu individuálneho ľudského života a ľudskej spoločnosti, pravda, v perspektíve daného obdobia. Základná, t. j. vecná línia tejto práce sa odvíja z barokovej didakticko-reflexívnej a duchovnej poézie z hľadiska axiológie, v ktorej téma eschatológie dominuje, v čom sa zhodujú všetci autori, ktorí sa literárnohistoricky alebo literárnoteoreticky zaoberali barokom.